Doplňujúca prísaha v stredovekom kánonickom práve

Vojtech Vladár

doi:10.5507/sth.2020.053

Abstract

The institution of the oath was applied in a historical form as well as at present in several contemporary legal systems creatively developed by canonists while practically applying the so-called Roman-Canonical procedure. From the chronological point of view, the most important was the period of High Middle Ages when it was elaborated in small details and when its types were standardized. The most frequently used were the so-called "supplementary oath" applied principally when the ecclesiastical court had at its disposition partial evidence or the presumption in favour of the party with the burden of evidence existed and it was impossible to meet the requested standard of full canonical proof. The main goal of this article is to point out the character of this type of oath in classical canon law including its practical application, not omitting its conceptual, especially Roman-law bases.

Highlights

S ohľadom na formovanie vtedajšej spoločnosti Katolíckou cirkvou, jej použitie neprichádzalo do úvahy ani v prípadoch duchovného charakteru, ktoré boli kvalifikované ako príliš dôležité na to, aby sa mohli rozhodnúť prostredníctvom polovičných dôkazov alebo domnienok.[51]
Doplňujúca prísaha sa nepripúšťala ani v kauzách, keď právo výslovne požadovalo predloženie konkrétneho zákonného dôkazu, respektíve probatio plena a taktiež vtedy, keď sa dokazoval status osoby alebo by bolo možné dokazovanie úspešne vykonať prostredníctvom iného zákonného dôkazu.[52]
The institution of the oath was applied in a historical form as well as at present in several contemporary legal systems creatively developed by canonists while practically applying the so-called Roman-Canonical procedure

Summary

Introduction

Vec značnej hodnoty.[48] Aplikovanie doplňujúcej prísahy bolo prakticky bezvýhradne vylúčené taktiež v prípadoch týkajúcich sa vlastníckeho práva, respektíve držby či akýchkoľvek transakcií spojených s najdôležitejšou komoditou tej doby, teda pôdou.[49] Kánonisti pritom argumentovali, že práve pri uvedených druhoch káuz je žalovaný najviac náchylný k spáchaniu krivoprísažníctva.[50] Celkom prirodzene, s ohľadom na formovanie vtedajšej spoločnosti Katolíckou cirkvou, jej použitie neprichádzalo do úvahy ani v prípadoch duchovného charakteru (causae spi‐ rituales), ktoré boli kvalifikované ako príliš dôležité na to, aby sa mohli rozhodnúť prostredníctvom polovičných dôkazov alebo domnienok.[51] Doplňujúca prísaha sa nepripúšťala ani v kauzách, keď právo výslovne požadovalo predloženie konkrétneho zákonného dôkazu, respektíve probatio plena (napríklad, ak by zákon výslovne a bezpodmienečne požadoval stanovený počet svedkov) a taktiež vtedy, keď sa dokazoval status osoby alebo by bolo možné dokazovanie úspešne vykonať prostredníctvom iného zákonného dôkazu.[52] Miesto nedostala ani vtedy, keď sa

Objectives

Results

Conclusion