Konverzia uhorskej šľachty v druhej tretine 16. storočia (príklad Imricha Bubeka z Plešivca)

Abstract

Príspevok sa zameriava na prienik reformácie do Uhorského kráľovstva približne od začiatku dvadsiatych rokov 16. storočia. Približuje najstaršie doklady o prvých humanistických vzdelancoch, kazateľoch a učiteľoch, pôsobiacich v Uhorsku, ktorí boli naklonení učeniu Erazma Rotterdamského, Filipa Melanchtona a Martina Luthera. Osobitne si všíma život prvého domáceho uhorského reformátora Mateja Dévaia, a to aj pred obdobím, kedy prijal reformovanú vieru. Sleduje jeho osudy v Budíne, v Košiciach, vo Viedni a naznačuje aj jeho pôsobenie na dvoroch viacerých významných uhorských šľachticov. Podrobnejší opis jeho činnosti prináša v súvislosti s jeho vôbec prvým svetským patrónom a podporovateľom ešte z prvej polovice tridsiatych rokov 16. storočia, Imrichom Bubekom z Plešivca, a to bezprostredne po tom, ako sa Dévai vrátil z univerzitného štúdia vo Wittenbergu (1531). Toto spojenectvo je o to zaujímavejšie, že Imrich zastával v čase podpory Dévaia hodnosť prepošta kolegiátnej kapituly pri Kostole sv. Mikuláša v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár v Maďarsku). Pod vplyvom Dévaia sa oženil, avšak vďaka svojmu pôvodu z vplyvného uhorského rodu, ho nepostihol za tento skutok žiaden vážnejší trest. Ostala mu naďalej aj jeho cirkevná hodnosť. Autorka sleduje Imrichove osudy aj po tom, čo prestal byť v kontakte s Dévaiom. Na základe niekoľkých nepriamych zmienok doložila jeho pretrvávajúce sympatizovanie s učením Martina Luthera.58